Hmm... ako to všetko začalo?

Asi na konci siedmej triedy som si všimla, že som nepekná, odporná, tučná. Vtedy boli pre mňa dôležité tri veci: zapáčiť sa, usilovať sa, a dokázať niečo. Myslela som, že ak sa luďom zapáčim, budem šťastná. Chcela som sa páčiť rodine, priatelom, učitelom, susedom, ba aj luďom, ktorí sa mne nepáčili, jednoducho všetkým. Ich názor, ich hodnotenie mojej osoby boli zdrojom môjho sebavedomia. Ustavične som očakávala komplimenty, pretože tie boli pre mňa meradlom toho, ako ma hodnotí okolie. Takéto zamýšlanie ovplyvnilo môj život. Vedela som, že budem spokojná len vtedy, ak urobím niečo mimoriadne. A tak som začala chudnúť. Najskôr to boli nevinné diety ... a neskôr reportáž a článok v časopise o mentálnej bulimii. Hovorila som si: "A prečo to neskúsiť? Docela dobrý spôsob ako schudnúť." Preklínam ten deň, keď som to chcela LEN vyskúšať!

PPP mi ničí moje zdravie a môj život cez 4,5 roka. Je to hrozná choroba, ukradla mi vela blízkych ludí. Stratila som pár dobrých priatelov, sklamala som otca, trenéra,... Napriek tomu, že to boli bolestné straty, dodali mi na druhej strane trošku sily, aby som sa nevzdávala, a ich lásku a porozumenie získala späť. Bolo vždy tožko vecí, pre ktoré som chcela žiť. Nikdy som nechcela opustiť svojich najbližších, nevedela som si predstaviť, že by ostali bezo mňa. Priala som si byť súčasťou ich životou. Vďaka PPP sa to všetko vytratilo. Mám príšerné depresie, chuť zomrieť, odísť z tohto sveta, v ktorom môj život stráca zmysel, a to mám len 18 rokov. S podporou mojich blízkych som chcela prekonať aj to najťažšie obdobie, keď som sa chcela vzdať. Ale ja som SLABOCH! Nie som schopná priznať sa a povedať im, že trpím PPP. Ale sú pre mňa i naďalej zdrojom sily, motiváciou a inšpiráciou, aby môj život nevyšiel nazmar. Je mi lúto, že sa trápim takou malichernosťou akou je jedlo, ale čas už nejde vrátiť späť! Zistila som, že z môjho života sa celkom vytratilo nadšenie, zmysel pre humor, tvorivosť a spontánnosť, teda všetko to, čo patrí k ozajstnému životu.

Som sobec, neschopná, zlomená, neznášam sa, opovrhujem sebou, som odpad, k ničomu, zničila som si vlastný život!

Chcela by som naplno prežívať každý okamih, aby nastala premena v mojom živote, a aby som objavila v sebe skrytú múdrosť. To, čo prežívam ma mení. Túžim vyplniť každú chvílu smiechom, láskou, alebo hrou. Túžim, aby sa moje telo cítilo inak, ako sa cíti v tomto období zúfalstva, nepokoja a strachu.

Moja cesta je cesta dopredu, cesta k cielu. Nedá sa na ňu vykročiť inak, ako urobiť KONEČNE ten prvý krok na ceste k tomu, aby som sa stala sama sebou. Nie je to lahká cesta. Ani rozhodné vykročenie nemusí viesť do ciela. Je na nej vela lákadiel- modelky, herečky, speváčky..., ktoré ma zvádzajú zísť z cesty do priekopy. Keď sa mi zdá, že je neschodná, nemá perspektívu, lákadlo sa mi zdá ružové, krásne...a ako jediné možné.

Budem bojovať - a vyhrám! Budem sa snažiť, aby som bola silnejšia, hoci to nie je jednoduché. Život je na to, aby sme ho žili, a aj neduhy patria k životu...

*Mišena*