Pri precitani mnohych pribehov, ktore maju stastny koniec, sa zamyslam nad tym, ako zvitazit nad sebou. Trva to uz sest dlhych nekonecnych rokov, ktore su pre mna nevyznamne i vyznamne, trpim a uvedomujem si to. Vsetko sa to zacalo, ked som bola v prvej triede na strednej skole. Som dievca velmi slabej povahy, sama viem, ze som citliva a pripustam si vsetky slova k srdcu. Pamatam si, ako mi vsetci rozpravali, ze som takzvana " Herdek baba". Bolo to pre mna ponizujuce, ked mi to dookola rozpravala o dva roky starsia sestra, ktora bola vyzorovo vzdy ta dokonala. Nikdy som nemala problemy v skole, ale po case som nemala cas ani na ucenie.Moje prejedanie sa opakovalo a kedze som nechcela byt ta "herdek baba" vsetko skoncilo v zachodovej mise. Plac a nenavist k sebe samej bola obrovska. Raz som si povedala dost, ano vydrzala som, ale opat sa zacalo vsetko dookola. Chcem s tym prestat, uz nevladzem a najhorsie je to, ze mam sklon skoncovat so vsetkym. Dnes som si zasa povedala dost, no nevydrzala som ani minutu. Zavidim vsetkym, ktory to prekonali. Ale uz je na case povedat "DOST!!!!" tomu hnusnemu diablovi, ktory ma ovlada. Bojim sa buducnosti, mam komplexy zo svojho ja a mam strach nadviazat kontakty. Minuly rok som spoznala chlapca, pri ktorom som vsetko zvladala, naranajkovat sa alebo ist na veceru nebol uz pre mna problem lebo som vedela, ze to je ta laska, ktora je len jedna v zivote. Jeho spolocnost mi pomohla. Rok nato sme sa rozisli a ja som do toho spadla znova. Nikto to o mne nevie, i ked to teraz hovorim a mam chut to vykricat a povedat, co ma trapi. Schovavam to, mam zdravotne problemy a moji rodicia si to nevsimaju. Je mi 21 rokov a bojim sa, co bude so mnou dalej. Dufam, ze najdem cestu z bludneho kruhu, ktory ma drzi v zajati. Jedno uz ale viem - clovek, ktory trpi PPP, nie je neviditelny.